Transport, doprava, symfónia na cestách

Aj na Bali sa dá zažiť typický pohodový jesenný večer- po horúcej sprche sedím zababušená v svojom obľúbenom červenom svetri, a so šálkou horúcej lahodnej kávy píšem blog, zatiaľ čo meter odo mňa tá pestrá zmes balijských Bohov celkom kvalitne "chčije" na balijskú zem. A poniekotrí aj prdia, lebo vetry sú tu skutočne poriadne, a ako poznamenáva Laci, dúfame, že na nás nezačnú aj srať :) Romantika ako vyšitá. A zaslúžená. Práve sme sa vrátili z Jimbaranu, kde sme boli na skútroch. Všade vlastne chodíme na skútroch, máme automaty, heh, iní frajeri...Bez nich by sme sa tu nepohli. Normálne je Jimbaran od nás, zo Seminyaku, asi polhodina cesty, v dnešnom daždi nám to trvalo ale hodinu. Je to super cesta, resp. jedna časť z nej, lebo vedie okolo letiskovej dráhy a ak máme šťastie, letí nám tesne nad hlavami odlietajúce lietadlo, keď prechádzame okolo. Divím sa, že sme to ešte nenapálili niekde do obrubníka alebo auta či motroky pred nami, lebo vždy pozeráme hore a nevieme sa vynadívať na ten zázrak...no dobre, je to celkom normálne, ale radi pozorujeme lietadlá. Dokonca sme raz celý jeden deň strávili sedením na skalách pri letisku a pozorovali ako pristávajú a odlietajú. No čo, každý má nejakú úchylku. A tak sa dostávam plynulo k doprave na Bali. 

 

Začnem tým, že počas nášho upreného pozorovania sme vypočítali, že na Bali pristane priemerne každých 5 minút jedno lietadlo. Asi to nebude veľmi objektívny výpočet, ale keď strávime deň na pláži, skadiaľ ich je tiež vidno, od rána do západu slnka sa s počítaním nezastavíme. Stále nás omračuje fakt, koľko ľudí sa na tomto ostrovčeku, 6x menšom ako je naše malé Slovensko, musí denne premlieť. Skúste si predstaviť ten počet, a teraz si predstavte, že časť týchto ľudí, plus všetci domáci, sú neustále na cestách. Cestná doprava ako taká nemá na Bali žiadne pravidlá. Ak poviem žiadne, myslím tým doslova žiadne. Hej, nájdu sa tu semafóry, aj dopravné značky miestami, ale vzhľadom na pestrosť lokálnych ulíc je dost veľký problém si ich všimnúť. Čo ale nie je žiaden problém pre domorodých šoférov, strčiť sa s tým čo máš tam kam sa zmestíš. Jazdí sa tu na autách, motorkách a bicykloch. Bicykle majú len skutočne aktívne žijúci turisti alebo najchudobnejší občania alebo deti. Tuningujú ich veľmi vtipne vyzerajúcim volantom, videla som ich len zaparkované ale veľmi by ma zaujímalo ako sa s takým bicyklom šoféruje.

 

Autá majú zase len niektorí, zrejme tí bohatší domáci, turisti ktorí si ich prenajali, alebo taxikári. Taxíky su modré a ulice sa nimi doslova hemžia. Tu sa taxi nevolajú telefónom /okrem hotelov, ktoré nemajú vlastný transport/, odchytávajú sa priamo na ulici. Alebo, skôr si taxikári odchytávajú turistov, a to neskutočne otravným spôsobom- trúbia na každého, kto ide peši po chodníku a líši sa len o štvrť odtieňa od lokálnych obyvateľov. Vzhľadom na to, že priemerná rýchlosť, akou sa tu pohybuje premávka je asi tak 30 km/h, a to množstvo taxikárov, je to asi každých 15 s jedno zatrúbenie. A to sú stále len taxikári...trúbenie je tu ako dorozumievací prostriedok medzi vodičmi. Predbieham, trúbim. Odbáčam, trúbim. Zaraďujem sa z vedľajšej cesty, trúbim. Preraďujem sa do iného pruhu, trúbim. Stojím, trúbim. Volám sa Laco Ďateľ, trúbim, ani neviem prečo. Aby nevytrúbili mňa. Toto všetko robí z nevinného intervalu taxikárskeho trúbenia hotovú symfóniu klaksónov, trúb a motorov, ktorá nikdy neutícha. Možno tak na noc, nachvíľu. Našťastie bývame mimo hlavnej cesty a od tohto hluku si môžme oddýchnuť aspoň doma. Teraz nám tu pre zmenu hučí silný lejak a hromy- blesky :) 

K tej rýchlosti, akou sa tu premieľa doprava- oni tu majú veľmi zvláštnu logiku. Cesty, okrem tých najhlavnejších, veľkých, sú tu skutočne veľmi úzke. A na to, ako sú úzke, sú tu veľmi neskúsení šoféri a príliš veľké autá. Najmenšie auto, aké sa tu dá vidieť, je nejaké Suzuki, podobné nášmu SX4. Všetky ostatné autá sú veľké skrine, Toyoty, Suzuki a sem tam nejaká Honda /raz sme videli minicooper/minivany, alebo nákladiaky. Keď sa stretnú dve také protiidúce autá na jednej ceste /obyčajne stačí že sa stretnú dva taxíky, priznám sa, neviem presne čo to je, ale vyzerá to ako H Civic/, vznikne hotová dopravná pohroma a zápcha.

Do takej zápchy je teda najlepšie ísť motorkou. Tie tu majú úplne všetci. Od automatických skútrov, aké máme v prenájme my a aké sú podľa mňa aj najpohodlnejšie, lebo neustále tu podraďovať, asi by som po dvoch dňoch prišla o spojku a z preraďovacej kľuky by ostal len visiaci kus želiezka niekde dole pod kolesom. Až po nejaké veľké turbo-čudá, pripomínajúce starých Pionierov krížených s crossami alebo endurami, skonštruované doma na dvore, s deravými výfukmi, čo je pravdepodobne súčasť miestneho tuningu, ktorý má zrejme prehlušiť všetko to trúbenie a zobudiť miestnych modliacich sa, ak by náhodou popri vzdávaniu obety zaspali priamo pod chrámom umiestneným pri ceste. K tuningu patria aj krikľavo oranžové, zelené alebo ružové kolesá či kapotáž. To je celkom pekné, ale ten zvuk, keď to prejde okolo, mám pocit že z Filipín zavítal tajfún priamo nad naše hlavy.

Na skútroch môžme vidieť jazdiť deti od 12 rokov až po starších, hádam aj 100 ročných. Je bežné vidieť na skútri celú rodinu- otec šofér, medzi nohami mu stojí jedno dieťa, ďalšie sedí za ním a zozadu ho istí mama, ktorej pol zadku ide častokrát asi tak 5 minút pozadu ako predné koleso motorky. Ženy sú v jazde opatrnejšie a menej drzé, možno preto, že majú často tiež okolo seba niekoľko detí, prípadne malé bábätko uviazané v šatke a ďalšie dieťa za sebou. Okrem svojej mnohopočetnej rodiny a domácich zvierat sú indonézski ľudia schopní na skútri previezť všeličo- veľké 20 litrové galóny s pitnou vodou, pneumatiky, plne napchaté vrecia rôznym materiálom, tyče dlhé cca 5 metrov, surfy, a tak ďalej. Existujú aj pouliční predajcovia jedla, ktorí majú na skútri namontované špeciálne skrinky, to isté platí aj pre Mc Donald's Delivery alebo iných jedlonosov. My máme obyčajné Hondy Vario, ale niektoré spoločnosti ponúkajú na prenájom krásne Hondy Scoopy, podobné talianskej Vespe. Btw., za benzín platíme 2 €, to sú dve plné nádrže :)

Povedala by som, že premávke sme sa prispôsobili relatívne rýchlo. Na to, že sa jazdí po ľavej strane, a že Laci napríklad doma vôbec nešoféroval, nie ešte na motorke, to zvládol veľmi rýchlo a rýchlo sme sa takisto naučili byť drzí a využiť aj tú najmenšiu medzeru s cieľom posunúť sa aspoň o 5 cm vpred. Samozrejme, sme opatrní viac než dosť, pretože okrem toho, že nás kľudne môže zrámovať nákladiak, ktorému sme včas neuhli, nám môže pod kolesá náhle skočiť hrajúce sa dieťa, bicyklujúce sa dieťa, pes z chodníka, živý či mŕtvy potkan, ja som už obchádzala aj hada, alebo jednoducho vôjde do jazdnej dráhy iný motocyklista, ktorý práve vyšiel z vedľajšej cesty bez toho, aby sa pozrel či má kam, ktorý si ide proste v protismere a to nielen pri predbiehaní, ale aj po úplne opačnom kraji cesty, lebo môže, alebo ktorý jednoducho preletel cez križovatku na červenú, lebo to robia úplne bežne. Stojíš v zápche? Máš pred sebou pár centi širokú medzeru medzi autami alebo motorkami a nenarveš sa do nej? Žiadny problém, za tebou stojí zaručene aspoň 10 crazy driverov, ktorý tento posun využijú a napchajú sa tam aj cez teba. Aj keď ti možno prejdú po nohe , alebo naopak, sami stratia papuču.. Doprava je tu ozaj veselá :) A napriek tomu, že nie je rýchla, prejsť cez cestu je hotové umenie. Sem-tam sa nájde prechod pre chodcov, či vedia k čomu slúži, to si nemyslím. Cez tie obrovské cesty sa tu neprechádza a cez tie jednoprúdové úzke vás prevedie človek s nápisom Security. Stojí pri každom hoteli, reštaurácii, parkovisku či obchode a nielenže pomáha zákazníkom vyjsť z parkoviska, dostať sa bezpečne na druhú stranu cesty, značne napomáha aj plynulejšiemu chodu premávky. Alebo to zvládnete sami so vztýčenou dlaňou a gurážou vbehnúť priamo do cesty. Takých Security mužov je dosť ťažké odlíšiť od policajtov. Majú rovnaké zelené reflexné vesty a v ruke červené svetielko /niečo ako svetelný meč zo Star Wars:)/, ktorým zastavujú dopravu. Akurát policajti zastavujú preto, že chcú prachy, a nie niekomu pomôcť zaradiť sa do premávky. V podstate tu nemajú žiadnu funkciu, aspoň sme ju nepostrehli. Mali sme tú česť dvakrát- raz na ceste do Sanuru, na trojprúdovke skákali medzi autá a zastavovali všetkých turistov, ktorých vedeli v rámci svojej razie rozpoznať aspoň z 2 km. Nemáme International Driving Licence, Laciho presviedčacie schopnosti však dokázali skresať pokutu o polovicu a na naše pomery bola chvalabohu celkom nízka. Aj keby sme spomínaný dokument mali, myslím že by ich to nezaujímalo. Naša slovenská kamoška Nela, ktorá tu žije už nejaký ten čas, s nimi bojuje rovnako ako my a to ten papier má. Čím viac z turistov vytiahnu, tým lepšie. Druhýkrát sme sa vybrali toť cez ulicu len, ani neviem už po čo, a hneď na rohu nás odstavili, že prečo nemáme prilby. Akože prilbu tu nenosí tak každý tretí občan, hoci je to povinné, domáceho si samozrejme nespokutujú, lebo tu nejde o poriadok. Stálo nás to ale menej a nikto neriešil, či máme IDL. Ale prilby odvtedy nosíme stále, aj keď ideme len za roh.

Priznám sa, už mi dochádza trpezlivosť aj nápady, ako sa pod ňu učesať :) Riešim to len z praktického hľadiska, aby mi nebolo teplo keď mám rozpustené vlasy, no nech mám na hlave čokoľvek, vytrubovaniu od miestnych sa nevyhnem. Či už je to preto, že idú oproti a napriek veľkým slnečným okuliarom a rúšku na tvári vidia, že som biela, alebo ich baví vytrúbiť turistku v tieločku a šortkách, zatiaľ čo oni sú navlečení v kožených bundách so zimnou čiapkou na hlave, ako my chodíme keď je u nás pod 15 °C. Nemajú problém ani obehnúť nás na križovatke a kým nenaskočí zelená, bez ostychu na nás celý čas čumieť ako na zjav. Ešteže majú na semafóroch odpočítadlo. Aj rukavičky nosia. A keď prší, tak gumáky a pršiplášte, no tie už máme aj my, aj keď, dnes nám na ceste z Jimbaranu prd pomohli. Ale hej, udržujú aspoň teplo, no keď leje ako z krhly a všade na ceste sú hotové potoky vody, pred vlhkom neochránia. Asi by som im mohla vysvetliť, že existuje niečo ako vodný stĺpec a ten by mali mať plastové pončá aspoň nad 10 000. 

 

Minule sme sa boli najesť v našom obľúbenom warungu, a zrazu začalo pršať. Najprv len tak zľahka, potom sa spustil úplný lejak a ako tak lialo, voda na ulici sa zbierala a zbierala, až sa časť ulice potopila. Na chodníkoch majú také kanály, ktoré sa počas zrážok otvárajú, aby mala voda kde odtekať. Aj ich otvorili, aj ich zatopilo, aj tam zo dvaja ľudia padli do toho kanála. Pobavili celú ulicu :D A my sme sedeli vo warungu, čakali kým prestane pršať, napchávali sa banánovo-čokoládovo-syrovou palacinkou a smiali sa na všetkých, ktorí chceli túto časť ulice prebrodiť, či už peši alebo na motorke. Vlastne sme sa rehotali ako diví, pretože sa tak rehotali všetci domáci. Viem si predstaviť tú paniku, aká by zavládla u nás, keby sa niekde zhromaždilo toľko vody a zatopilo by priestory. A oni jednoducho vyšli pred tie svoje obchodíčky a strašne sa smiali. Na všetkých motockylistoch, ktorí sa pokúšali prejsť týmto jazierkom, na všetkých chodcoch, ktorí sa brodili po kolená vo vode a padali do otvorených kanálov, na všetkých autách, ktoré v domnení, že čím rýchlejšie prejdú, tým lepšie, spôsobili prívalovú vlnu, ktorá zatápala všetko ešte viac, vrátane nás vo warungu :D Úžasný zážitok. Len čo prestalo pršať, prebrodili sme to aj my a bežali po foťák, aby sme to mohli zdokumentovať. Ako málo stačí balisjkým ľuďom ku šťastiu. Pár mm zrážok, pár nemožných turistov a mobil, aby si to všetko mohli natočiť a smiať sa na tom ešte ďalší týždeň.