Cesta necesta

Tak sme tu. Cesta bola dlhá tak, že nevieme či budeme schopní o 3 mesiace sadnúť znova do lietadla. Nechceme ich ani vidieť :)

Taaky kus sveta sme preleteli. A stále tam nie sme.

Je to brutálny pocit vzrušenia, čo človek pocíti keď ho vysadia na letisku. Z cesty, z toho čo ho čaká a čo zažije prvý raz. Ako Lacko lietanie. Tešil sa jak malý, prisámbohu, bolo to strašne milé :D

Takže prvý let bol krátky, trval len dve a pol hodiny, trasa Budapešť- Istanbul a naše nadšenie pretrváva. až kým lietadlo nenaberie rýchlosť a akonáhle sa odlepuje od Zeme, Laci stráca vedomie...Podvedomie však ostáva fungovať, životné funkcie tiež a tak jeho neprehliadnuteľne vypúlené oči vykazujú známky najhoršieho zdesenia aké som u neho ešte nevidela. Zdesenie sa neskôr mení na neodbytnú zvedavosť, čo sú to okolo nás za zvuky a či to tak má byť a či nám ešte fungujú motory a či to krídlo sa má tak triasť atď atď...Inak letisko v Istanbule je celkom pekné, najlepší zážitok máme z fajčiarskej zóny- malá klietočka s takou hustotou dymu, že sme mali čo robiť kým sme našli dvere späť dnu.
Ešte v Budapešti na letisku sme "dostali na starosť" jedného sympatického pána, ktorý letel za synom do Malajzie a bol z toho dosť vystresovaný, tak vraj aby nešiel sám. Takže čakanie na ďalší let sa nieslo v znamení spoločenskej konverzácie o ničom. Ešteže bolo krátke.

Zato let Istanbul- Kuala Lumpur krátky nebol ani náhodou. 10 hodín sme presedeli, prejedli, predriemali a pripravovali sa na ďalšie pristátie, teda najmä Laci, lebo pristávať s plnými dutinami je veru nepríjemná a bolestivá záležitosť...Akože nie som vôbec škodoradostná, ale nemôžem poprieť svoju radosť z toho, že konečne vo svojom veku pochopil, že smrkanie do vreckoviek má svoj význam /záležitosť ktorú bežne vysvetľujeme malým deťom:)/. Samozrejme, že som ho poľutovala. A vypýtala mu poldeci :)

Teraz keď tak premýšľam, tuším sme od utorka obeda v kuse pili až do Kuala Lumpur. Laco stiahol ploskačku hruškovice len po ceste do Budapešti, aby sa pripravil na ten zážitok, a to blbé lietadlo išlo aj tak tak rýchlo a hučalo a triaslo sa a dlho pristávalo...no až v Malajzii nám došlo, že to nemá žiaden význam. Každopádne, výhovorku sme mali dobrú- oboch nás boleli zuby, lebo to je také naše, riešiť veci na poslednú chvíľu a nechať si vŕtať v hube a trhať zuby celý týždeň pred odchodom. Výsledkom sú naše žiariace úsmevy, ktoré sme stratili niekde v Malajzii na imigračnom. Pustiť nás pustili, aj batožinu sme si našli, ale nájsť odletový terminál v Malajzii na letisku, ktoré vyzeralo ako JRD pri Toryskách s jedným hangárom, bolo na naše prekvapenie trochu zložité. A tu prišli prvé dojmy z týchto mámvpičistických vždydobrenaladených južanov. Každý nám veľmi ochotne s obrovským úsmevom poradil, na tú istú otázku sme však dostali asi 4 rôzne odpovede. Nejakým zázrakom sme sa dostali k autobusu, ktorý nás odviezol asi cez polovicu pustej malajzijskej krajiny k nášmu terminálu /Malajzia- malá Ázia, či ne?!/ Cesta trvala asi polhodiny a Laco stál celý čas pri dverách pripravený vyskočiť aj za jazdy, so zdesením kam nás to tí truhlíci vezú. No fakt truhlíci, lebo majú letisko rozťahané snáď cez pol štátu. Ale našli sme:) Ostal čas aj na cigaretku a potom neplánovane aj na letiskovú dobrotku s chilli v placke, keďže lietadlo malo meškanie hodinu. A dokonca aj na WC, ktoré musím spomenúť, lebo akože postojačky som ešte nečúrala. Celé letisko už vyzeralo tak inak, človek má pocit že je na prvý pohľad všade bordel, ale oni sa v tom vyznajú. A asi vedia robiť aj iné veci postojačky, lebo miesto záchodov tu majú len také jamy, vyzerá to ako odtok v sprchovom kúte, nad ktorú sa treba postaviť a spraviť čo treba. A samozrejme všade samá potopa z wc-sprchy. Tak tu končili naše vyhliadky na vzrušujúcu cestu, boli sme unavení, už sa nám ozaj nechcelo absolvovať ďalšie odlietanie a pristávanie a kontroly...No, na letisku v Denpasare sme si na imigračnom postáli vyše hodiny. Bolo pol druhej v noci miestneho času, 24.10. 2013, keď sme oficiálne vstúpili na Balijskú zem a stretli sa s Leony. Aký dramatický koniec :D Už dlho som sa tak netešila na posteľ, sprchu a klimatizáciu. Selamat datang di Bali!!