Čo do úst na Bali...snáď sme ešte nezjedli psa!

Ako som sľúbila, celý jeden článok venujem jedlu, keďže obaja sme labužníci a jedlo nám vie spôsobiť ohromnú radosť :) Aj keď, tu človek nikdy nevie, čo dáva do úst, ale to už dnes vlastne nikde. Ale stále je u nás hádam menšia pravdepodobnosť, že vám naservírujú pouličného psa, čo sa vraj deje medzi balijskými moslimami...bleee :(

Človek má na Bali štyri možnosti stravovania, pokiaľ nebýva v hoteli. Prvá možnosť sú reštaurácie. Sú na každom rohu a podobne ako u nás sa podľa úrovne delia do rôznych cenových skupín. Najčastejšie sú indické a všeobecne nazvané ázijské kuchyne, potom francúzske a talianske. Taká talianska reštaurácia je aj kúsok od nás a je prvá, ktorú sme skúsili. Nebolo to zlé, ale nebolo to ono. Akurát čo musím vyzdvihnúť, sú čerstvé ovocné šťavy, ktoré majú všade. Neviem sa ich dopiť, najradšej mám keď si môžem vybrať mix ovocia ktoré chcem. Tie kvalitné však robia len v reštikách a tam nechodíme až tak často. Pár dní dozadu sme skúsili inú taliansku, a z tej pizze máme hádam najúžasnejší gurmánsky zážitok z celého pobytu. Tak dobrú pizzu sme skrátka ešte nikdy nejedli. Skúsili sme aj japonskú reštauráciu Ryoshi, kde sme šli s Nelou pôvodne na sushi. Keďže ale Nela bola jediná, ktorá z nás je sushi /vyzeralo fantasticky, ale do úst by som to nedala/, my sme si dali ryby. Laco nejakú opečenú v sladko-štipľavej omáčke s ryžou, a ja upečenú na cibuľke a cesnaku, nakrájanú na hrubé kúsky ako steak. Som myslela že sa zadrhnem, aké to bolo dobré. Výhodou tunajších rýb je to, že nechutia ako ryby. Teda nepáchnu ani nechutia po tej rybacine, ktorú cítiť z našich riečnych rýb alebo z tresky, takže si ich môžem veselo papať aj ja:) Keď sme cestovali, ochutnali sme napríklad aj miestnu špecialitu servírovanú na banánových listoch, a Laci celú rybku aj s chvostom a hlavou, ktorá bola tiež veľmi dobrá. Pre mňa samozrejme až keď odstránil tú hlavu a chvost.

Podobný zásah musel robiť pri večeri pod sopkou, keď som sa odhodlala na rybu sama druhý krát, bez toho aby sme vedeli, o aký druh sa jedná.
Na tanieri mi prišla ugrilovaná ryba s hlavou, chvostom aj plutvami, takže kým som bola schopná to jesť, muselo to stratiť podobu zvieraťa, o čo sa Lacko postaral. Zase som si veľmi pochutila. Z európskej kuchyne sme potom ochutnali už len kuracie mäso, ktoré bolo tak neeurópsky štipľavé, že nám slzy tiekli a cestoviny Carbonara, moje veľmi obľúbené, v ktorých prípade mi raz priniesli na stôl praženicu so špagetami a v druhom zapečené penne s cibuľou a toľko chilli, že som poldňa necítila už žiadnu inú chuť.

Ryža s vajíčkom a varenou zeleninou

Do reštaurácií nechodíme často, lebo nemôžeme všetko prežrať. Takže volíme lacnejší variant, a tým sú miestne warungy. Sú to tiež reštaurácie, s indonézskou, indickou alebo japonskou kuchyňou, ale oveľa lacnejšie, stravujú sa v nich aj domáci. Jeden warung sme si našli asi 5 minút z domu, chodíme doňho veľmi často a čudujem sa, ešte sme sa toho neprejedli. Majú tam totiž stále to isté. Jedlo si neobjednávame z jedálneho lístka, ale je vyložené priamo na pulte v misách a len ukazujeme prstom, čo si dáme. Dá sa tak vytvoriť kombinácia čohokoľvek, na čo máme chuť, slečna nám dá vždy na tanier za lyžicu z každého a podľa toho potom dá do ruky cenovku. Tak napríklad môj vegetariánsky tanier obsahujúci 6 kúskov varených zemiakov, po lyžici sójových klíčkov, opraženej sóje, malinkých zemiačkov s chilli a sójou, uhorkovo-mrkvový šalát a lyžica ryže stojí asi 10 000 Rp (1€=16 000 Rp). Tanier je plný a ja sa z neho super najem. Laciho tanier, ktorý obsahuje zhruba to isté, len navyše 2 kúsky perfektného tuniaka, trochu viac ryže, fazuľové struky a opraženú kukuricu s niečím rybacím, stojí cca 28 000 Rp. Doteraz si myslíme, že tie ceny hádžu len odoka a cenovku vám podajú podľa nálady alebo spôsobu, akým sa na nich každý deň usmejete :)

Čínska reštaurácia v Klungkung

No a keď sa stane, že ideme okolo warungu a tá vôňa čo sa z neho šíri nám jemne podvihne žalúdok, rozhodneme sa variť. Lebo vraj ani toľko sóje jesť nie je celkom zdravé...Aj počas vzniku tohto blogu Laci veselo kuchtí špecialitu, ktorú sme ešte nerobili dokonca ani doma- kurací kebab v placke :) Som zvedavá čo z toho bude, ale teším sa na to lebo som hladná ako vlk. Čo sme sa rozhodli uvariť ako úplne prvé jedlo bol kurací perkelt. Vlastne ako prvé sme varili vodu na kávu a na instantné cestoviny v kelímku, ale hneď potom bol perkelt :) Vlastne, ani nie...perkelt bol prvé jedlo, ktoré chutilo ako naše, tak po domácky. Lebo prvý raz sme varili ryžu a k nej kuracie mäsko na zelenine, a vtedy sme prišli na to, že korenie, ktoré sa tu dá kúpiť nechutí ani náhodou našimi chuťami, hoci je to isté.

Mäsové guľky v rajčinovej omáčke

Neverili by ste, akú príchuť môže mať ázijská rasca alebo čierne korenie. A hlavne, používajú väčšinou iné druhy korenia. Takže až perkelt bol prvý, čo chutil ako niečo naše domáce, aj keď to samozrejme nebolo úplne ono. Potom sme objavili mrazený hrášok, takže hneď druhá bola na rade hrášková polievka. Najprv bez smotany, potom so smotanou. Ale to, akú tu majú smotanu, to je niečo čo sa nedá slovami popísať. To treba zažiť. Tá naša je proti tejto kyslá voda, a to píšem o sladkej. Kyslú smotanu tu asi ani nepoznajú. Ale nejaký cmar alebo čo sme videli. Mliečne výrobky sú tu veľmi drahé.  Ani sa nedivím, keď pozerám na tie vychrtnuté kravičky čo tu chovajú. Najlacnejšia litrová smotana stojí skoro 4€, za kúsok tvrdého syra pýtajú ešte viac. Skvelý syr ale za dobrú cenu je tu chedar. Dávame si ho na omeletu, do toastov, hoci sa netopí, a strúhajú ho aj do palaciniek a koláčov. Omeleta so zemiačkami je ďalšia Laciho špecialita, ktorú pre zmenu robievam ja jemu na raňajky. Inak je tu vo zvyku asi raňajkovať sladké, lebo skoro všade ponúkajú na raňajky len sladké. Ja sa toho úspešne držím, čokoládové chrumkavé Koko Crunch s mliečkom alebo hrianka s maslom a čokoládovými hovienkami, to je moje. Ďalší tunajší výmysel, čokoládové hovienka na všetko. Nemusia byť len čokoládové, môžu byť kľudne farebné. Sú to také tie malinké farebné paličky, u nás sa tým posypávajú torty. Alespoň som nikoho nevidela, že by si to sypal na chlieb. Tu je to bežné, posypať si tým upečený toastový chlieb. Normálny chlieb aký poznáme z domu tu hádam ani nedostať. Ak sa naňho aj niečo podobá, na pohľad je to papierové a stojí to zase celý majland.

Fish and Chips, keď už nie je vyprážaný syr :)

No ale čo ešte papáme radi je mrkvová polievka, to je Laciho vychytávka a s tou smotanou je úplne dokonalá. Tú sme zatiaľ varili len raz, ale v najbližšej dobe sa na ňu chystáme opäť.

A štvrtý spôsob ako si naplniť bruško sú fastfoody. Človek by fakt nemal čakať, že nejde do civilizovanej krajiny, keď ide na Bali, pokiaľ sa to týka fastfoodových sietí ako je Mc Donald's, Burger King, KFC. Sú skoro na každom kroku. Len z domu máme tri mekdonaldy zhruba rovnako od seba, cca 10 minút na motorke. Nejako to nevyužívame, boli sme v ňom raz. Pobavilo nás, že k hamburgerom podávajú na požiadanie aj ryžu :) Na nejakých pár detailov, ako napríklad vyprážané kurča, tú ryžu a pitie inak to isté ako u nás, ba dokonca ešte menší výber. V KFC som nebola ani doma, takže to neplánujem ani tu, a v Burger Kingu sme boli tiež raz a teda nie že by bol hamburger so slaninou a syrom zlý, ale bol príliš malý :) Dobrý hamburger mal raz Laco v Cafe Seminyak, kde sme náhodou zaparkovali. Dvojitý so šalátom, cibuľou, slaninou, rajčinou, majonézou, skrátka so všetkým čo môže dobrý burger v sebe mať. Ja som si vtedy dala baklažán tak zvláštne pripravený, ale tiež nenormálne dobrý.

 

No a raz, ešte na začiatku nášho pobytu sme boli skúmať okolie a dostali sme sa do jedného obchodného centra neďaleko, kde sme objavili reštauráciu Johnny Rockets. Je to tiež hamburgáreň, ale v štýle starých typických amerických reštaurácií. Hrá tam hudba asi z 80- tych rokov, servírky sú oblečené tiež ako z časov Pomády a červené koženné sedačky a obrázky na stenách len dotvárajú atmosféru. Keď vojde dnu hosť, prvý z personálu, ktorý ho zbadá, zakričí na celú reštauráciu "Hey guys" a hneď sa k nemu pridajú všetci ostatní. Je to veľmi milé. Čím ale zabodovali u mňa ešte viac, bolo krátke tanečné predstavenie, ktoré robili asi každých 15- 20 minút. Vypeckovali si hudbu, postavili sa všetci do chodbičky a predviedli krátku tanečnú choreografiu priamo pred stolmi hostí na pesničky ako Celebration od Kool & The Gang a podobne. Mali sme z toho super zážitok, ani sa nám odtiaľ nechcelo odísť :)

Inak porovnateľný zážitok máme z martabaku a pečenej kukurice s chilli. Tá najbežnejšia populácia sa tu stravuje od pocestných stánkov s jedlom. Všelijaké samostatné vozíčky s mini kuchynkami alebo pripevnené na skútroch, odparkované hocikde pri ceste, alebo na night marketoch, ktoré ožívajú vždy večer. Človek má pocit, že prišiel do pekla, alebo do nejakej osady...všade samý bordel, dym, smrad aj vône z pečených rýb a iných pokrmov, pozliepané stánky so všemožným tovarom a najviac tých, kde majú pochutiny od výmyslu sveta. Alebo skôr od výmyslu Bali. A takýto výmysel je aj martabak, alebo vlastne terang bulan, hoci pôvodne vraj pochádza zo Saudskej Arábie. Prvý raz nám ho spomenula Nela, nazvala ho pornokoláč, no tak neochutnaj to. Je to niečo ako palacinka, ale veľmi hrubá robená na takej špeciálnej panvici, na ktorú sa poukladá banán, posype sa čokoládovými hovienkami, spomínaným chedarom a poleje sa salkom, preloží na polovicu, pokrája na kúsky, zabalí do krabičky a odnesiete si to také horúce domov, kde si potom vychutnáte ozajstné gurmánske porno...:)

Toto bolo asi najhnusnejšie jedlo aké sme ochutnali

Keď sme si ho pýtali už neviem koľký krát, prišli sme na to, že to je terang bulan, a martabak je iná pochutina. Je to tiež placka, ale pre zmenu úplne tenučká a veľká ako pizza XXL. Takúto placku vymáchajú poriadne v oleji a keď im to začne škvrčať, hodia na ňu čudesnú zmes z nejakej zeleniny a neviem z čoho ešte, zabalia to do štvorca a ešte teplé nakrájajú. Chutí to ako zeleninový koláč a je to tiež dobré. Ale ešte lepšia je ugrilovaná kukurica potretá cesnakovým a chilli maslom...ústa nám horia a polovica tváre tiež, ale niečomu tak dobrému sa nedá odolať. Ale to sú len také lahôdky, ktoré si občas doprajeme :) Takto na záver môžem pochváliť ešte Lacov kebab, ktorý mu bez debaty vyšiel a zase raz sme si pochutnali. Inak vyzerá to tak podľa tohto blogu, že nerobíme nič len žereme, ale to len tak vyzerá, lebo chcem toho veľa zhrnúť na jednu kopu.

Kurací šalát

Náhľad do jedálnička

Tak teda dobrú chuť, ak práve niečo jete...ja by som si dala maminkinu kapustnicu a majonézový šalát keď už sa blížia tie Vianoce...Selamat makan :)

Na svätého Mikuláša, blog napísať pokúšam sa....

Z OKOLIA

Zvažovala som, o čom ďalej písať. Nie že by nebolo o čom, ale začala som neskoro a teraz neviem čo skôr. Tak asi budem trochu skákať. Už dlhšie držím v hlave tému "Čo do úst na Bali", ale tá počká, lebo ešte stále netušíte nič o našom okolí. 

Tento by po chodníku asi neprešiel

Taakže, keď sme sa viezli autom z letiska, bolo už tma, ale osvietené balijské ulice vyzerali presne ako som si ich predstavovala. Prešli sme cez niekoľko častí, no vôbec netuším kedy a ako, pretože tu sa nedá zbadať koniec osady ako u nás. U nás máme tie biele tabule na začiatku aj konci mesta. Tu nemajú tabule žiadne, ba dokonca ani len kúsok voľného miesta medzi domami. Že sme pristáli v Denpasare vieme s istotou. Či sa v ňom nachádzame aj teraz, to ani srnky netušia. Vieme, že bývame v časti Seminyak. Susedíme s časťami Kuta, Legian, Kerobokan, Canggu, nižšie od nás sa nachádza napríklad Jimbaran, Nusa Dua a podobne. Minule sme sa vybrali hľadať jeden trh, o ktorom nám Sonny rozprával, že je jednoduché sa k nemu dostať a nachádza sa v Denpasare. Tak sme sa vybrali po vysvetlenej trase, ako sme si ju najlepšie zapamätali. Samozrejme, že sme sa stratili. Tak reku že ideme sa spýtať, kde ten Denpasar je. A toten čierny chlapík gúli oči, veď ste v Denpasare. Laco len že aháá, ďakujeme za radu..tu fakt nemáte poňatia, kde sa práve nachádzate :) Ak nahliadnete do mapy, vidíte jedno obrovské mesto. Až teraz, po mesiaci, na našom výlete na sever /o tom budem písať neskôr/, som si všimla také kamenné tabuľky s nápismi Selamat Datang /vitajte/ a Selamat Jalan /dovidenia/ alebo Terimakasih /ďakujeme/, ani za tú onú však netušíte, kto vám ďakuje alebo vás víta. Takže sa veziete rovno po ceste, prechádzate rôznymi časťami asi Denpasaru a vôbec o tom netušíte. Je to dom na dome. Vravím asi Denpasaru, lebo za samotný Denpasar tu oni považujú totálne centrum. Tam už to naozaj vyzerá ako vo väčšom meste a sú tam obrovské neprehľadné križovatky s miliardou motocyklistov a áut. A plná prdel jednosmeriek, ktoré naša poctivá indonézska ajfónová navigácia úspešne ignoruje a nehlási. Ešteže sa tu skútrami dá jazdiť aj po chodníku. Nie, nekukajú na nás ako myši z prachu, tu sa aj dlhé kolóny obiehajú po chodníku, ak je voľný. Jazdi v duchu "nájdi si svoju medzeru", o tom som už písala:)

LET'S GO TO THE BEACH BITCH

Inak bývame blízko pri pláži. Už sme dlho na nej neboli, lebo často prší a nemáme ani takú potrebu sa kúpať, ale parkrát sme už boli a vyzerá to tam asi takto- jemnučký piesok, vlažné more s vlnami, príjemne pofukujúci vetrík a kopa miesta. To bolo len na provokáciu ;) Piesok je naozaj jemný, ale cez deň aj veľmi horúci, nedá sa po ňom prejsť /aspoň niečo nás núti k pohybu/. Má tmavú farbu, miestami je až čierny, čiže z pláže chodíme dôkladne špinaví. Vlny sú naozaj obrovské, zaplávať sa tu nedá ani náhodou, vďaka tomu je more plné surfistov začiatočníkov /pokročilejší chodia na opustenejšie pláže, kde sa im nemotajú do cesty nesurfujúci ľudia, ako je napr. Padang Padang pláž, kde sa konali aj tuším minuloročné majstrovstvá sveta v surfingu. Ešte sme na nej neboli/.

Takže surféri tu majú raj a raj majú aj domáci, ktorí ovládajú tento šport, lebo po celej pláži majú založené surférske školy. Takže je normálne, že sa pri hádzaní do vĺn a máčaní sa vo vodičke uhýbame surfistom- slalomárom medzi našimi hlavami, ktorí často čakajú aj desiatky minút na tú správnu vlnu, na ktorú potom nenaskočia, lebo nechcú zrámovať Lacka v ružovom koliesku...pre objasnenie, Laco vie plávať len trochu a pred vodou má veľký rešpekt, takže sme sa radšej poistili, predsalen ja mám záchranársky len na uzavreté vody a vlny sú často raz tak veľké ako ja :) Ale musím povedať, že koleso už nechávame doma a ide to aj bez neho!!

Ide sa bodyboardovat :)

Požičiavame si aj boogie boardy, alebo body boardy, také malé široké dosky uviazané na ruke, na ktorých sa púšťame po vlnách, po ležiačky...je to šupa, lebo keď dobre nasadneme na vlnu, dokáže nás niesť neuveriteľnou rýchlosťou. Je to princíp surfu, akurát sa pri tom netreba postaviť na dosku. Ja by som tento šport premenovala na drinking board, lebo keď vlna ide príliš rýchlo, pištím a buble mi to rovno do krku :D Laci nezaostáva ani náhodou, robí na Bali veľké pokroky, už je kráľom premávky aj Balijského mora:) A voda je tu inak plytká.... Musela by som ísť asi kilometer od brehu, ak by som chcela hlbokú vodu, ale ako kedy. Záleží od hladiny mora, keď je príliv netreba ísť ďaleko aby sa človek celý namočil, niekedy zas celá túra do vody aspoň po hrudník. A niekedy sú také vlny a hladina, že nedočiahnem ani náhodou. Zaujímavé veci sa dejú v tom mori. Kráčame pomaly do vody a zrazu sa prepadneme o niekoľko centi dole, lebo naspodu sú hotové pieskové duny, a tak sa stane že Laci má vodu po pás a ja ešte o pár metrov ďalej mám vodu po kolená. Okrem tohto nepredvídateľného dna sa nepredvídateľne správa aj voda. Teda možno iní znalci by predvídať vedeli, ale ja odchovaná na pokojnom Jadranskom mori som toto ešte nezažila. Tvoria sa tu také bočné spodné prúdy, ktoré sú strašne silné., Dunaj sa môže strčiť. Unášajú do strany a je ťažké im vzdorovať, k tomu ustáť prelievajúcu sa vlnu a súčasne predošlú vlnu, ktorá sa s neuveriteľnou silou vracia späť do mora. Niekedy sa vlny prelievajú aj opačne, smerom od pláže, alebo bokom aj k pláži naraz...je to úplný zmätok, a ísť proti týmto vlnám, alebo nebodaj plávať,  mne to pripomína sánkovanie, fučíte hore kopcom 10 minút, aby ste sa potom spustili za 5 sekúnd dole. Akurát pri sánkovaní máte istotu, že chytíte tú správnu vlnu vždy :)

Aj plavčíci tu sú, ale nemajú také búdky ako Mič Bjukenen mal, hoci pláž nápadne pripomína prototyp tej americkej s vlnami, veľkosťou pláže a celkovou vizážou. Vidím ich len keď zbierajú na večer vlajky s nápisom Swimming prohibited /plávanie zakázané/, ktoré tam trčia v piesku celý deň, neviem na kerého boha keď plávať sa tam nedá...Zato tam nájdete full servis. Len čo stúpite špičkou palca na nohe na rozhorúčený špinavý piesok pláže, už sa na vás z každej strany valí stádo polonahých čiernych dredošov /tí istí čo majú tie školy a požičovne/ a ponúkajú lehátka so slnečníkom za gud prajs for ju, čip čip. Každý to má za rovnakú cenu. A tak si vyberiete z obrovského množstva lehátko ktoré sa vám páči, jeden sa teší že má zarobené a s radosťou vám ponúka vodu či kokosový orech a druhý vás preklína aby ste sa aspoň riadne spálili, keď už po vás nerafne žralok v mori. A tak si leňošíte na tom kožennom (!) mäkkom lehátku, vychutnávate idylku pofukujúceho vetríka v tieni slnečníka a dunenia prevaľujúcich sa vĺn, keď tu zrazu zatieni výhľad tetuška od hlavy po päty zahalená všemožnými kusmi látky, s ponožkami v žabkách na nohách a ponúka čerstvo upečené ovocie na poobedňajšom slnku, ktoré už od rána vláči hore-dole po pláži v obrovskom lavóre na hlave. Oni inak na hlave dokážu odniesť všetko možné, lavór plný ovocia je nič, videli sme tetu s vrecom cementu na hlave!! 

Nemá to ľahké

 Ak nič nechceme kúpiť, takejto ovocnej tete /chodí ich tam viac/ stačí raz poďakovať a pokrútiť hlavou. Tety, ktoré predávajú sarongy /pareá, alebo veľké šatky/, treba odháňať dôslednejšie, tie s náramkami a šatami ešte viac a najotravnejšie sú manikérky- pedikérky- masérky v jednom. Postavia sa nad vás a okrem klasických fráz "Helou madam, manikjuuur? Pedikjuuuur? Masás? Čip, čip" už pri pohŕdavom pohľade na vaše nechty rozšíria svoju zásobu aj na "kat jor nejls" a keď odmietnete, s nechuťou odchádzajú. Skutočne nevidím zmysel v tom, dávať si na pláži robiť manikúru a lakovať nechty, keď zakaždým mám piesok až neviem kde, nieto ešte za nechtami...Aj tú masáž sme už videli, zošúverená starenka si zhodí svoj bagel vedľa lehátka, vytiahne olej a v tej horúčave vás aj s tým pieskom čo máte všade začne kostrbatou rukou hladkať po chrbte a nohách. Aj si prejde na druhú stranu, aby ste mali pocit že sa ozaj snažila. Takže balijská masáž spočíva v hladkaní, čo nemusí byť vždy nepríjemné, ale asi ako od koho.

Laco v pózi Miča

Potom sú na tej pláži ujovia. Tí čo predávajú nanuky z mraziacich boxov na krku, 2x drahšie ako kúpite v obchodíku asi 10 m od pláže /ak ide o Magnum, nie sme leniví..12 000 Rp za jeden (1€= 16 000 Rp) a nevieme sa ich dožrať/. Tí čo predávajú cukrovú vatu, ani na vás nepozrú, len chodia hore-dole a potom tí, čo predávajú slnečné okuliare, šiltovky, šarkany alebo sošky, na ktorých už ste nepríjemní, lebo tak sú doterní a budú nad vami stáť kľudne až do zotmenia. Tak si človek príde vychutnať to more, poležať na pláži a miesto toho čelí každé tri minúty neodbytným poplážovým predavačom. A zároveň mi ich je ľúto, lebo keby mali na výber, asi nechodia celý deň po rozhorúčenej pláži a nepočúvajú jedno odmietnutie za druhým :( Čo je ešte horšie, sú tu aj žobrácke rodiny, resp. ženy s deťmi, ktoré posielajú deti od dvoch rokov s nejakými náramkami za turistami, aby vyžobrali aspoň pár drobných na prežitie. To už človeku ozaj znechutí deň :(

Inak sa dá po pláži chodiť aj na koni. Sem tam nejakého turistu na koni uvidíme, medzi promenádujúcimi sa svalnáčmi, dievčatami čo behajú po pláži lebo to dobre vyzerá a venčiarmi psov, ktorí chodia po dvoch a každý má v ruke aspoň 5 vodítok. A na každom vodítku psa:)

BALI- OSTROV BOHOV

Ako povedal Laci, na Bali sú dva druhy ľudí. Spečení a pripečení. Spečení sú obyčajne turisti, pripečení môžu byť aj turisti ale s istotou je to väčšina domácich. Sú zmeskou Číňanov, Indonézanov a tak sú niektorí šikmejší, iní nie, niektorí tmavší, iní skôr do žlta, ťažko povedať. Náš Sonny vyzerý napríklad ako indonézsky Indián :) Sú to z väčšej časti hinduisti, ale je tu aj dosť moslimov, v našom okolí ani nie, no na severe dosť. Ale bezohľadu na vieru, nespoľahliví a pribrzdení sú všetci rovnako. Nechcem nijako haniť túto ľudskú rasu, ale keď sme ešte chodievali prvý mesiac od hotela k hotelu a od baru k baru, čo sme zháňali prácu, to bolo na zbláznenie. My neovládame nejako perfektne angličtinu, ale oni sa napríklad vôbec netrápia tým, že zamestnajú na recepcii hotela človeka, ktorý je v najčastejšom styku s cudzincami a neovláda angličtinu ani natoľko, žeby rozumel otázke, či majú v hoteli klavír. Po týchto zážitkoch dokonalo ovládam pantomímu hrania na klavíri a zobrazenia manažéra hotela, lebo aj pri tomto slove len nechápavo krútili hlavou a opakovali svoje naučené " manadžer? nóóó...pijano? nóóó...." a s výrazom najhlbšej ľútosti sa usmievali a krútili hlavami. Na studenú sprchu, fakt. Takto sme prešli niekoľko hotelov, v ktorých možno klavír aj mali, ale recepčný nerozumel a tak radšej povedal NO, kým sme na to prišli. Tak sme sa potom prestali pýtať a rovno sme chodili na prehliadky hotelov a reštaurácií sami. V tých veľkých rezortoch nemajú poňatia, kto je ich hosť a kto nie, a tak sme sa bez problémov dostali dnu a videli, ako môže vyzerať taká dovolenka na Bali z inej strany. A keby sme sa tam vyzliekli do plaviek a rozhodli sa zaplávať si v hotelovom bazéne, ešte by s úsmevom za nami chodili pýtať sa čo chceme piť.

Záhrada v rezorte

Všetky rezorty sú krásne, ale niektoré sú ešte krajšie. Napríklad v Nusa Dua sú obrovské 5hviezdičkové rezidencie s jazierkami, fontánami, bazénmi, krásnymi záhradami, s golfovým ihriskom a s upravenou plážou a vstupom do mora. A to vravím len o veciach ktoré sú vidno na prvý pohľad. Ale, odbočka od témy.

Samozrejme, naša angličtina tiež nie vždy stačí, ale vieme sa vynájsť. Ja používam ruky nohy, výraznú gestikuláciu a opis slov, ktorým nás drtili celú strednú aj základku. Laco si ako typický chlap našiel iný, zjavne jednoduchší spôsob. Nielenže odmieta zdraviť po anglicky, on ich dokonca prinútil odzdraviť jeho hlboko intonačne položeným "Ahoj"...A keď potreboval kúpiť niečo proti horúčke v lekárni, pripečený lekárnik len pozeral ako výr z gauča a netušil, čo sa ho pýta, Laci sa nasral a s prostým výkrikom "paracetamol kokot" dostal, čo chcel. To druhé neslušné slovo začal odvtedy používať k vlastnému uspokojeniu, keď ho štve ich pripečenosť /ktovie čo si hovoria oni keď Laco po mesiaci čo sme tu pri platení vyberá peniaze polhodiny lebo stále nevie ktoré sú ktoré, alebo proste neodpovie na otázku lebo jej nerozumel a vôbec ho to nesere :D/.

A raz sme sa takto vybrali na masáž. Pôvodne sme chceli ísť na Shiatsu, resp. ja som mala ísť na Shiatsu a Laci sa mal pozerať, lebo chcel vedieť ako vyzerá táto masáž v podaní balijskej ženy, od ktorej by sa on nikdy chytať nenechal. Ale všade ponúkajú masáž nôh a videli sme že turisti si to často nechávajú robiť, tak že vyskúšame aj my tú zázračnú reflexku. Tak naše mladé masérky mali úplne v paži. Nielenže nevedeli ani ceknúť po anglicky, usadili nás do kresiel, išli si po olej a začala sa horlivá slepačáreň. Dve masérky /možno 17 ročné dievčatá/ sedeli vonku nastajlované na skútri a mali akože lákať zákazníkov dnu. Lenže boli to pobláznené pipky, ktoré sa tam jašili a tie dve čo nás masírovali vo veľkom výklade sa na nich ohromne zabávali. Popritom si štebotali a chytali záchvaty smiechu medzi sebou a do toho len mechanicky mačkali naše nohy spôsobom, ktorý sa určite nedá nazvať reflexným. Skrátka mali úplne na saláme :) Top reakcia prišla spolu s ďalším zákazníkom, ktorého si priviedla jedna z tých trubiek zvonka. Mal na hlave turban a vyzeral celkom nesmelo. A tá krpaňa ho posadila do kresla, povedal jej že chce pomasírovať len chodidlá, nie až hore po kolená, a ona ho tak vysmiala, že sa divím že jej nedal hlavičku tým turbanom. Obrátila sa na svoje dve kolegyne a s hurónskym rehotom mu chytila nohu a ukázala im, čo chce milý pán masírovať celú hodinu. Samozrejme aj tie vybuchli v hlasný smiech. To už sme na seba pozerali ako blázni, či sme teda blázni my alebo ony, ale keď sa naša masáž chýlila ku koncu a masérky nám začali naťahovať prsty na nohách, moje všetky do jedného popraskali, tak sme vedeli že chyba bude na druhej strane, lebo to ako ich pobavilo moje praskanie, to sa nedá ani opísať. Mali sme z toho fakt zážitok, a sme si istí že na "masáž" tu už určite nepôjdeme.

The Jaya Pub

Turisti, ktorí zabezpečujú živobytie takýmto masérkam a iným mámfpičistickým domorodcom, sú najviac asi z Francúzska a z Austrálie. Sem- tam Nemci, Rusi a iní Európania. Surfisti, ktorí to majú napísané na čele- takí neohipisáci s dredmi oblečení celí v Quiksilveri alebo Austrálčania s vekovým priemerom 20, navlas rovnakí vo vyťahaných tielkach Rip Curl a s páperíčkom okolo úst, čo nás stále rozčuľuje, lebo to vyzerá hrozne, ale zrejme sa to nosí. Alebo veľké staré tety navlečené do pestrofarebných tuník, akými sa tu hemžia pouličné obchody. Takýchto turistov najčastejšie nájdeme na pláži, alebo na diskotékach. Objavili sme jeden bar, Jaya Pub, v ktorom býva večer živá hudba /v každom bare býva večer živá hudba/, ktorý nám bol sympatický, tak sme v ňom skončili. Čo sme ale tam našli za kreatúru, to svet nevidel. Chlap, možno 60 rokov, vyholený, potetovaný, so striebornými prsteňmi väčšími ako jeho vlastná päsť, v etnických širokých nohaviciach, rifľovej veste na holom tele, zámkami na bradavkách, a teraz pozor, s namaľovanými očami a ženskými perami ako má Julia Roberts. Ja neviem, či som v živote videla niečo tak nechutné. Na pohľad transvestita. Mysleli sme že je to len hosť, ale okolo toho baru chodievame a vidíme ho tam zakaždým, takže možno sa z neho vykľuje ešte aj majiteľ. V ten istý večer sme išli na obchôdzku ešte iných ulíc v rámci spoznávania okolia a prechádzali sme okolo barov, ktoré sú celé otvorené do ulice, vypeckovaná hudba a červené steny a obrovské zrkadlá, medzi ktoré vás tlačia chlapíci z ulice čisto doslova, že chytí a tlačí, kde sedia takíto transvestiti hneď na kraji a zvodným žmurkaním 5 centrimetrovými mihalnicami sa vás snažia vlákať dnu. Boli sme otrasení. Hotová Sodoma- Gomora, ktorú si Laci prežil ešte raz, keď sme sa o nejaký čas vybrali do vychytených diskoték v Legiane.

Panoráma ulice zo Sky Garden

Išli sme sa pýtať na hrania, nie sa zabávať, ale keďže skoro všade dávajú free drink pri vstupe, nejaký čas sme tam pobudli. Asi najznámejšia a najväčšia diskotéka v okolí je SkyGarden. Trojpodlažný podnik, pričom Dj hrá najvyššie a z terasy je výhľad na celú ulicu. Na tejto ulici je to podnik na podniku a diskotéka na diskotéke. Hneď vedľa SkyGarden ViAiPi s bazénom, dole pod nimi Embargo s vyčačkanými hosteskami, oproti ďalší klub s tanečníkom na pódiu, ktorý vyzerá akoby ho mali na elektrošoku celý čas. Sem sa chodia baviť všetci mladí, je to tam fakt divoké a Laco sa len chytal za hlavu a ťahal ma preč :) Pravdaže pozerať na podgurážených surférov a vypičkované lokálky sa nám dlho nechcelo, ale bavilo nás prechádzať hore dole po ulici, pretože len čo sme zaparkovali skútre, pribehol miestny chlapík s otázkou "sam? sam?" Ja som to nepochopila vôbec, ani keď potiahol nosom, ale o dva kroky ďalej som už jednoznačnú otázku "do you want some kokain?" s príznačnou gestikuláciou šňupajúceho Indonézana nemala šancu nepochopiť. O pár krokov ďalej nám opäť ponúkli iný matroš a magic mushrooms, na ktoré majú dokonca veľké farebné transparenty vyvesené na ulici. Takýchto bolo na tej ulici snáď na každom kroku po dvoch. Raj na zemi, čo poviete? Škoda, že nedrogujeme :) Ale už možno vieme prečo sú ľudia spečení a pripečení. A že Bali je ostrov Bohov. Ktorých? :)

Prehlásenie:

V tomto blogu nie je snaha uraziť etnické menšiny alebo väčšiny, ich vierovyznanie alebo individualitu. V opačnom prípade sa hlboko ospravedlňujeme.